Hľadanie strateného času v Paríži

Autor: Peter Koska | 25.1.2017 o 3:05 | (upravené 25.1.2017 o 14:22) Karma článku: 6,12 | Prečítané:  914x

V podstate som dosť adaptabilným človekom. Málokedy sa stane,že mi niekde nie je vyslovene dobre, a že musím odtiaľ čim skôr odísť. A asi viem prečo.Viem si všade nájsť miesta, ktoré ma dobíjajú pozitívnou energiou.

   Samozrejme, môžete byť aj na tom najúchvatnejšom konci sveta. Ale ak ste neustále vnútorne nespokojní, tak vaša láska ku miestu, na ktorom sa momentálne nachádzate sa rodí len veľmi ťažko. Naopak, máte stále pocit, že niekam chcete utiecť,no napokon zistíte, že utekáte len sami pred sebou.Myslím,že každý človek, v hĺbke svojej duše, túži nájsť stabilitu a niekde sa usadiť. A každý má na svete miesto, ktoré ho v podstate definuje. Ľudia,počasie,kultúra a podobne, to všetko raz do seba akosi prirodzene zapadne. Hlavné je, aby ste sa necítili prázdni a robili to, čo vás napĺňa.

  Minulý rok som sa rozhodol,aj keď s prvotnou dávkou veľkého rešpektu a obáv, že si podám prihlášku na výmenný zahranično-štúdijný program Erasmus, konkrétne v hlavnom meste Francúzska-Paríži. Samozrejme, ako každý človek, ktorý sa zamýšľa, som mal aj ja isté obavy ako sa veci budú ďalej vyvíjať. Teraz s odstupom času som prišiel na to, že sa v živote netreba báť robiť radikálne zmeny vo svojich rozhodnutiach, pretože ten zdrvujúci pocit viny, prečo ste nakoniec nekonali tak ako ste možno mali, je častokrát oveľa zaťažujúci, ako zásadné rozhodnutie, ktoré vás núti čeliť dôležitým zmenám vo vašom živote. Ale nie preto som sa rozhodol napísať tento článok. Chcel by som čitateľovi priblížiť atmosféru a pocity, ktoré prežívam na miestach, ktoré ma akosi charakterizujú, a kde sa cítim naozaj šťastný a slobodný. Keď väčšina z nás počuje slovo "Paríž",automaticky si predstaví Eiffelovu vežu, možno Louvre či Champs Elysées.Samozrejme,ak výletník nenavštívi tieto miesta počas svojho pobytu v hlavnom meste Francúzska, tak má pocit,že niečo zameškal. Ale napokon, každý z nás rád objavuje aj miesta, ktoré definujú jeho osobnosť, a ktoré nemusia byť všetkým tak ikonicky známe ako miesta uvedené vyššie.Alebo aj známymi byť môžu, ale nespomenieme si na ne v momente,kedy sme nútení náhle reagovať. Takže dovoľte mi, rád by som Vám opísal, prečo tak rád chodím práve sem, a s čím sa mi tieto miesta zvyknú pocitovo spájať. Dúfam, že aspoň trochu Vám dokážem opísať ich takmer neopísateľnú atmosféru,ktorú sme si častokrát schopní zadefinovať len v našom vnútri.

1.Café de Flore

   Táto kaviareň nachádzajúca sa v štvrti "intelektuálov" Saint-Germain-des-Prés, nepatrí zrovna medzi najlacnejšie parížske lokály, ale treba brať v úvahu fakt,že pri vychutnávaní si jednej z najkvalitnejšej kávy, akú ste kedy pili, zároveň nasávate jej pradávnu umeleckú históriu. Kaviareň vznikla už v roku 1887 počas Tretej Republiky. Svoje označenie "umelecká" však dostáva hlavne vďaka 20.storočiu. V roku 1913 sa podujal prerobiť jej infraštruktúru slávny básnik Guillaume Appollinaire.Ten tu zvykol tráviť veľkú časť svojho každodenného času s umelcami ako André Breton či Louis Aragon.A práve počas ich dlhých horlivých diskusií sa na terase kaviarne zrodil termín, ktorý dnes poznajú aj tí, ktorých umenie akosi obchádza- surrealizmus( umelecký smer a z neho sa odvíjajúci životný štýl,ktorý zmysel nachádza v tom,čo sa bežnému človeku môže javiť ako nezmyselné).Ďalej medzi pravidelných návšetvníkov možno spomenút slávneho maliara Picassa a na prelome 50.rokov azda najznámejší literárno-filozofický pár-Jean Paul Sartra a Simone de Beauvoir, pre ktorých sa kaviareň stala druhým domovom ( ak nie prvým). Sartre raz spomenul ako asi vyzeral ich bežný deň:" Kompletne sme sa tam zabývali.Od deviatej rána do obeda sme zvykli pracovať.Potom sme išli na obed a o druhej poobede sme boli späť a zhovárali sa s našimi priateľmi, ktorých sme tam stretli, a to až do ôsmej večera. Po tom čo sme sa navečerali, sme do kaviarne prišli opäť a stretávali sa s ľuďmi, s ktorými sme boli dohodnutí na stretávke.Môže sa vám to zdať čudné, ale v Café de Flore sme sa cítili naozaj ako u nás doma." 

   A ak teda poznáte túto bohatú históriu kaviarne, nemôže vás jej jedinečná atmosféra nechať chladnými. Keď si sem raz za čas zájdem s niekým na kávu, pociťujem v sebe nesmierny kľud a pokoj, akoby sa v tom momente pre mňa zastavil čas a prestanem si uvedomovať, že tam vonku sa ostatní všade kamsi ponáhľaju. Zvyknem sedávať na terase, ktorá je zabezpečená tepelnými zohrievačmi.A odporúčam si tam sadnúť počas skorých zimných večerov, kedy sa atmosféra podniku zdvojnásobí o mystické čaro, ktoré nám zvykne dávať tma (teda samozrejme, ak nie sme sami niekde na cintoríne). Interiér kaviarne je viac nahustený a preplnený ľuďmi pohltených do tých najrôznejších rozhovorov.Pomedzi klientelu možno vidieť neustále pendlovať personál kaviarne,pri ktorom mám pocit,že sa nikdy nezastaví,len aby sa hostia cítili konfortne a nečakali na svoju objednávku viac ako je v norme.

V každom prípade mi nie je vôbec ľúto, ak za také "café au lait" zaplatím raz začas 7.50 EUR, pretože z tohto miesta vždy vyjdem znovu nabitý pozitívnou energiou a s pocitom bezstarostnej ľahkosti bytia. 

2. La librairie BOULINIER

   Asi 10 minút peši, blížiac sa ku metrovej stanici "Odeón" sa nachádza miesto, ktoré mám vo zvyku navštíviť keď sa vraciam z Café de Flore. Je to trojposchodový knižný antikvariát stojaci na Boulevard Saint-Michel, v ktorom môžete takisto za lacno nakúpiť aj hudbobné platne či cédečká. Ukázal mi ho môj dobrý kamarát zo strednej školy, ktorý študuje v Paríži,a odvtedy sem zvyknem často chodiť vždy keď sa práve nachádzam niekde v blízkosti. Môžete tu zohnať veľké literárne diela francúzskych klasikov,ale takisto aj zahraničnú literatúru.Možno povedať,že každý si tu nájde to, čo hľadá a nikto nevyjde vonku sklamaný. Mne to pripomína zbieranie húb po daždi, kedy vás obleje pocit radosti a šťastia zakaždým keď nájdete ďalšiu hubu/knihu,ktorá vás zaujme. Pritom knižky tu nestoja veľa.Väčšinou sa tu predávajú, vo Francúzsku obľúbené, "livres de poche" čiže doslova vreckové knižky alebo po anglicky "paperbacks"(prvýkrát uvedené do predaja vo Ferlinghettiho City Lights Books v San Franciscu).Napríklad naposledy som si tu kúpil knižku od dramatika Eugénea Ionesca len za 2 Eurá alebo Williama Styrona za 1,50 Eur. Pritom originál paperback kúpite tak za 6,60 EUR.Za ten rozdiel môžete mať ďalšie dve knižky,ktoré vám padnú do oka.Samozrejme môžete tu nájsť aj cudzojazyčnú literatúru, aj keď nie v takej kvantite ako tú francúzsku.Čiže ak sa raz budete zdržiavať niekde v okolí Saint-Germain-des-Prés,nezabudnite sa zastaviť v tomto milo pôsobiacom obchodíku.

3.Cimetière du Père-Lachaise

     Ďalším miestom, kam rád zvyknem zavítať, aj keď to znie možno morbídne,je cintorín. Tento cintorín je však známy tým, že je na ňom pochovaných mnoho známych osobností, a ľudia si sem prídu uctiť ich pamiatku, a zároveň, už len samotný fakt,že ste navštívili hrob Honoré de Balzaca, Edith Piaf či Jimma Morrisona, je pamiatkou na celý život. Ide o obrovský komplex hrobov,medzi ktorými nie je vždy ľahké nájsť miesto odpočinku osobnosti, ktoré by ste chceli vidieť na vlastné oči. Preto odporúčam vytlačiť si vopred mapu cintorína,kde máte pomenované jednotlivé uličky a očíslované hroby, pričom legenda na zadnej strane vám ukáže, pod ktorým číslom sa hrob konkrétne hľadanej osobnosti nachádza (odkaz tu:http://www.mairie20.paris.fr/mairie20/document?id=17476&id_attribute=127).

   Cintorín zároveň pôsobí aj ako rekreačná zóna a veľa ľudí sem prichádza nájsť pokoj. Ide o miesto pestré na stromy a rôznu zeleň, čiže hlavne v teplých mesiacoch si môžete sadnúť na lavičku, alebo si ľahnúť do trávnika a čítať si knižku, či naberať energiu zo slnečných lúčov.Cintorín má dva hlavné vchody. Môžete ísť metrom (linka 3) na stanicu "Pére Lachaise" a vstúpiť tak do areálu cez hlavný vchod nachádzajúci sa na juhozápadnej strane, alebo sa previesť o jednu zastávku ďalej a vystúpiť na "Gambetta", čím sa dnu dostanete zo severovýchodu.

Treba rátať s tým, že hľadanie hrobov je namáhavá záležitosť, a tak odporúčam prísť na miesto aspoň s trojhodinovým predstihom predtým, ako sa cintorín bude zatvárať( 18:00 každý deň), ak teda chcete predísť zbytočnému stresu a ponáhlaniu sa a vychutnať si tak čaro tohto miesta.

                        

   Pokiaľ ide o mňa, navštívil som hroby, v ktorých odpočívajú Chopin, Honoré de Balzac,Jim Morrison, Guillaume Apollinaire,Gertruda Steinová či Moliére. A navyše, s návštevou dvoch hrobov, sa mi spájajú aj menšie, no pre mňa významné historky. Prvá sa odohrala pri hľadaní hrobu Marcela Prousta. Vtedy som sem prišiel s rodičmi a časovo sme podcenili fakt,že orientácia v priestore nebýva vždy najľahšia, najmä nie na miestach ako je toto. A tak sa stalo,že vyše dvadsať minút pred zatvorením som trval na tom, že musíme nájsť hrobku Marcela Prousta. Zrazu, asi päť minút pred koncom, začali po areáli jazdiť na autách strážnici,a pobádať ľudí, ktorí ešte neodišli, smerom ku vchodom.Ja som však bol v ten deň pevne rozhodnutý,že toho Prousta nájdem,aj keď sa to možno rovnalo námahe hľadania strateného času, ktoré dopodrobna opísal vo svojich slávnych knihách.Nakoniec som sa ocitol všade navôkol sám, a v diaľke zazrel rodičov ako sklamane odchádzajú ku vchodu a obzerajú sa kde som.Ja som však podľa mapy vedel,že to musí byť niekde tam, kde akurát stojím.Keď tu zrazu sa spoza rohu vynoril strážnik na svojom aute,zastavil a vystúpil z neho, a nebezpečne rýchlym krokom sa uberal smerom ku mne.Už som si myslel,že ma posadí do toho vozidla a vyvedie z

areálu, keď zrazu sa spýtal ostrým hlasom: "Čo tu ešte robíte?Mali ste už pred piatimi minútami opustiť tento areál!" Ja som mu na to odpovedal,že sa hlboko ospravedlňujem, ale moja túžba nájsť jedného z najvýznamnejších literátov 20. storočia, ktorý ovplyvnil rady ďalších spisovateľov, bola silnejšia ako poslúchnutie rozkazu. A vtedy majster strážnik zmenil výraz aj tón hlasu, a vidiac ako tam zúfalo stojím, ma zaviedol osobne na hľadané miesto.Ponúkol sa, že mi urobí fotku a potom,že mám ihneď vyjsť von lebo musia zatvárať.Takže bol som milo prekvapený reakciou pána, ktorý ma len utvrdil v tom, že vždy sa dá nájsť kompromis,najmä ak vám nechýba empatia voči druhým.Najmä v situáciách ako bola táto.

   

 

   

   Druhú príhodu spomeniem len v skratke,pretože netreba vysvetlovať dlho, prečo mala pre mňa taký význam.Pri hrobe Oscara Wilda, ktorého myslím netreba predstavovať,som bol presne v deň,kedy sa narodil,teda 16.októbra.Čiže možno povedať,že časovo som sa ocitol medzi životom a smrťou.Nemajte strach nie som žiadny okultista,len uvažujem nad symbolikou danej chvíle :)

 

 

 

4.Parc des Buttes-Chaumont

   

Toto miesto mi ukázala spolužiačka,ktorá sa venuje foteniu a musím povedať,že je v skutku nádherné.Ide o veľký park plný zelene, ktorý bol v minulosti obyčajným lomom, a až cisár Napoleon III. sa rozhodol z tohto miesta urobiť rekreačné stredisko plné zelene.Ide o pomerne veľký park,ktorého obvodná cesta má dĺžku okolo 2,5km.V strede parku sa nachádza jazero,ktoré objíma ostrovček nachádzajúci sa uprostred,nazývaný ako L'île du Belvédère (Belvederov ostrov).Na jeho vrchole (30 m.n.m.) sa týči tzv.Temple de la Sibylle (Sibyllin chrám),postavený podľa vzoru Tempio di Vesta v talianskom Tivoli.Odporúčam si tam zájsť.Pohľad z tohto miesta stojí za to.

     Park je oddychovou zónou pre ľudí rôznych vekových kategórií.Chodia sem fotiť umelci, pre ktorých fotoaparáty je toto miesto ako stvorené.Sú tu postavené aj preliezky pre deti,ktoré sa tu môžu do sýtosti vyblázniť.Takisto si sem môžete prísť čítať knihu,alebo zvoliť aktívnejšie činnosti ako napríklad beh či chôdzu s trekingovými palicami.V areáli sa nachádza aj reštaurácia a pri každom vchode (je ich 6) už na vás vykúkajú typické francúzske kaviarničky.

  Akurát pred pár dňami som sa sem po dlhom čase vrátil a mal tak možnosť zažiť atmosféru parku zahaleného do zimného plášťa.Aj napriek mrazivému počasiu,počet návšetvníkov nebol viditeľne obmedzený,práve naopak,bolo ich tu toľko,že vdýchli parku pocit života aj napriek zimnému obdobiu,ktoré momentálne v Paríži panuje.Krásnu scenériu vytváralo zamrznuté jazero,ktoré okoloidúcim vytváralo pocit,akoby sa v tom momente nachádzali v centre deja nejednej z Disneyho rozprávok.

   

   Takže toto boli také štyri hlavné miesta,ktoré mne zo subjektívneho uhla pohľadu evokujú Paríž.Sem sa vždy rád opakovane vraciam,pretože tu dosahujem istý stupeň precitnutia a zakaždým,keď odchádzam naspäť domov,sa cítim naplnený estetickou krásou a neopísateľným pokojom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?