Vtipné momenty, ktoré dokáže priniesť len samotný život

Autor: Peter Koska | 26.2.2017 o 9:10 | (upravené 26.2.2017 o 16:03) Karma článku: 4,64 | Prečítané:  787x

Prajem pekné neďeľné ráno.Včera sa mi prihodila taká vec,ktorú musím hmotne zachytiť,nakoľko ju dokáže stvoriť len samotná životná náhoda, vďaka ktorej vzniknú častokrát  lepšie scény ako v dákom päťhviezdičkovom komediálnom filme

 

 Čo sa mi teda vlastne prihodilo? Včera som sa mal stretnúť so spolužiakom ohľadom projektu do školy.Považujem za dôležité poznamenať, že som ho predtým veľmi nepoznal, iba ak tak z videnia v škole, ale viete, nepatrím medzi ľudí, ktorí si zapamätajú druhých na základe jednej dvojminútovej konverzácie po skončení seminárnej hodiny. Samozrejme, pred našim stretnutím sme si asi dva dni vopred vymenili kontakty na sociálnej sieti, nakoľko predbežná konverzácia nikdy nie je na škodu, a dohodli sa, že sa stretneme pred knižnicou o 15:00. Nakoľko ma už párd dní vopred súril, že je potrebné začať s projektom, tak som akosi dedukčne predvídal, že tam bude čakať obrazne povedané už od deviatej rána. Prišiel som teda asi 5 minút pred treťou, aby som sa ešte aklimatizoval na vonkajšie prostredie. Zrazu presne o 15:00 h vyšiel vonka chalan a ja som mu zakýval zdraviac ho: "Heej tu soom!!!" Zároveň musím dodať, že som zbadal v jeho očiach istý náznak prekvapenia, ale mysliac si, že to bolo zapríčinené hlavne viac ako časovo zdravým sedením v knižnici, pred tým ako malo dôjsť ku nášmu stretnutiu, som tomu nevenoval prílišnú pozornosť. Následne sme si podali ruky a po počiatočných formálnych frázach som sa ihneď snažil prejsť k meritu veci, nakoľko som na jeho výraze videl menšiu neistotu zo stredajšieho projektu, ktorý nás mal ešte len čakať. Aby som uvoľnil napätie a ukázal svoju humánnosť spolu s istou, pre mňa charakteristickou dávkou bezstarostnosti, začal som ho uisťovať, že napriek jednému rýchlemu prečítaniu textu mám slušné poznatky o danej problematike. Takže som mu rozprával  o dákych tých prvých víziách, akoby mohla naša práca asi vyzerať, avšak on mi len neustále odpovedal "Oui,Oui". Dobre, bral som to ako fakt,že asi bude menší introvert, a že potrebuje istý čas, aby som mu ukázal, že aj ja som len človek. Vybrali sme sa teda ku vlakovej stanici, s tým, že som vopred zahlásil, že poznám dobrú kaviareň v štvrti Saint Germain des Prés, vzhľadom na ktorej umeleckú historickosť, by sme práve tam mohli niečo dobré vyprodukovať, a to aj s miernou pomocou nebohého Jeana Paula Sartra, ktorý na do tohto lokálu zvykol chodievať v najproduktívnejšom období svojho života. Priznám sa,že ma trochu znervozňoval fakt, že môj nový kolega neustále niečo spomínal o tom, že si musí ísť do obchodu nakúpiť jedlo, lebo je hladný.Povedal som mu teda: "Počuj však zoberieme si vlak, vystúpime na cieľovej zastávke a tam si spolu niečo zadovážime, nakoľko ani ja som ešte poriadne neobedoval. Po namáhavej debate sa zdalo, že sa mi ho nakoniec podarilo prehovoriť. Asi po 5 min chôdze sme došli ku stanici, keď tu zrazu na nás mával ďalší černošský chalan, ktorý mal však narozdiel od toho, s ktorým som momentálne prišiel, v tvári väčšie odhodlanie zdolávať prekážky, ktoré nám dennodenne nastavuje samotný život.A tak mi prišlo teda vhod poznamenať, nakoľko som si potreboval vydýchnuť od zdĺhavého tak povediac monológu : "Aha,tam ti kýva kamarát a blíži sa ku nám", na čo som dostal odpoveď,že on toho chalana vôbec nepozná. Keď nakoniec tento chalan, ktorý sa tváril oveľa viac nadšene, nakoniec došiel ku nám, ku podivu pozdravil mňa a nie môjho súputníka. Následne po jeho pozdrave "Salut Peter ça va?" nasledovala otázka, či som sa pripravil na projekt a akou trasou sa dostaneme ku spomínanej kaviarni. V tom momente som s prekvapeným úžasom otočil svoju hlavu smerom ku chalanovi, s ktorým som po celý čas išiel, a ktorému som s tak veľkým odhodlaním rozprával, čo všetko by sme mohli v našej práci uviesť, a ktorý mi na všetko len flegmaticky pritakával. A následne o to viac som ostal prekvapenejší, keď mi došlo, že tento chalan nebol človek, s ktorým budem tráviť nasledujúce dni plné diskusií a niekoľkonásobných prepisovaní textov. V tom momente, ako mi to všetko došlo, som sa začal bez akejkoľvek možnosti nadýchnutia ,smiať na tom, ako mohla vzniknúť takáto situácia, ktorá bola ako vystrihnutá z "Dobrého vojaka Švejka", pričom pravdepodobne bol som to práve ja, kto hral, v tomto prípade,úlohu hlavného hrdinu. Nakoniec sme si všetci toto nedorozumenie vysvetlili, ale ešte celý deň nás zamestnávala predstava, ako je možné, že ten chalan nakoniec išiel so mnou ku tej stanici, a že čo by sa bolo stalo, ak by som sa so svojím skutočným spolupracovníkom nakoniec nestretol. Keďže variácii môže byť nespočetne veľa, prenechám tento koniec vašej osobnej fantázii :) Ja len dodám, že by bolo namieste spomenúť citát od bývalého americkéhho prezidenta Abrahama Lincolna:"Môžeme sa sťažovať, že ruže majú tŕny, alebo sa môžeme radovať, že trne majú ruže". 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

YouTuber GoGo: Mladí už nepozerajú večerné správy

Daniel Štrauch je najúspešnejší slovenský youtuber. Jeho tvorbu sleduje skoro 1,6 milióna ľudí na Slovensku a v Česku.

KOMENTÁRE

Čo spravili české večery s Putinom a dvadsať klamstiev

Aj českí diváci mohli sledovať Stona s Putinom.

EKONOMIKA

Kotleba vytvoril podivné súťaže, minifirma zrazu zarobí milióny

Na obhliadku ciest a podanie ponuky mali firmy tri dni.


Už ste čítali?